Môj boj s vaginizmom

V 17tich rokoch, som si našla priateľa. Dovtedy som mala pár frajerov, ale to boli skôr detské lásky s ktorými sme sa dostali maximálne ku bozkom. Nikdy nič viac. Po troch mesiacoch vzťahu s týmto o pár rokov starším a skúsenejším partnerom sa začalo schylovať ku sexu. Atmosféra bola príjemná, romantická. Ja som pociťovala okrem veľkej dávky vzrušenia aj kúsok stresu zo svojho poprvé, no nemyslím si, že sa to odlišovalo od pocitov iných dievčat pred ich prvým sexom. Všetko prebiehalo skvele až do momentu, kedy nastal čas aby partner do mňa prenikol so svojím penisom. Nech sa snažil ako chcel, panenskú blanu sa mu nepodarilo pretrhnúť, a ani kúskom svojho penisu sa mu do mňa nepodarilo dostať. Mala som pocit že som príliš úzka na jeho penis a ten sa tam v žiadnom prípade nezmestí.Ja som to brala ako svoje zlyhanie a nerozumela som, čo je so mnou zle a čo sa deje. Rozhodla som sa preto po prvýkrát navštíviť gynekologičku a zdôveriť sa jej so svojím problémom. Tá ma vyšetrila, alebo sa aspoň o to pokúšala a zhodnotila, že mám príliš pružnú panenskú blanu a poslala ma na zákrok na jednodňovú kliniku, kde mi túto blanu nastrihli a malo byť všetko v poriadku. Po zákroku a zahojení rany sme sa rozhodli vyskúšať čo sa zmenilo - no na moje veľké sklamanie sa nezmenilo absolútne nič… Lekárka mi začala predpisovať rôzne tabletky na zápaly , pretože veď ona tam nevidí žiaden fyziologický problem prečo by to nemalo ísť… no úplne zbytočne… Po dlhšom googlení som objavila poruchu menom Vaginizmus, ktorá na mňa sedela vo všetkých smeroch. Pri ďalšej návšteve svojej gynekologičky som jej spomenula že si myslím, že trpím týmto ochorením a či ma vie odporučiť k nejakému sexuológovi alebo nech mi aspoň poradí ako to funguje u sexuológa nakoľko som netušila či tam môžem len tak prísť alebo potrebujem nejaké doporučenie a podobne. Na to mi gynekologička povedala, že podľa nej som na sexuológa ešte mladá, aby som to radšej stále skúšala (fakt super rada). Ku gynekologičke som postupne prestala chodiť, nakoľko mi jej rady boli k ničomu a môj sexuálny vzťah s partnerom skončil na nule, nakoľko každý pokus o sex skončil neúspešne. O mojej chorobe okrem lekárky a partnera nikto nevie, pretože sa o tejto chorobe skoro vôbec nikde nehovorí a málokto o jej existencii vie a samej mi to príde “trápne” o tom hovoriť, pričom si uvedomujem, že je to choroba ako každá iná. Všetky kamarátky vonku rozoberali aký zažili najlepší sex, najnezvyčajnejší sex a podobné babské reči a ja som vždy len sklopila zrak a ticho sa modlila aby skončili debatu o sexe, pretože klamať som im nechcela ale na pravdu som sa tiež necítila. Chvalabohu, mám tolerantného a chápavého partnera, ktorý mi je vždy oporou aj keď žijeme spolu bez sexu. Ja mám o tri mesiace 27 rokov, takže sme spolu uz skoro 10 rokov bez sexu. Momentálne mi však začali tikať biologické hodiny a veľmi by sme chceli dieťa, čo je však s mojou diagnózou celkom problém, takže som sa rozhodla začať to riešiť. Ako prvý krok som vyhľadala novú gynekologičku. Tej som povedala aké mám problémy a veľmi citlivo ma vyšetrila. Vyšetrenie sa jej podarilo vykonať a pochválila ma, že vraj kebyže jej nepoviem, že mam vaginizmus tak ani nevie. Lekárka zhodnotila že je všetko v poriadku a nie je tam žiaden fyziologický problém, takže mi sama odporučila vyhľadať pomoc psychológa, ideálne sexuológa. Tak som si našla sexuologičku, ktorá sa už stretla s pojmom vaginizmu a začali sme terapiu, ktorá sa hlavne zameriava na cvičenie a plnenie rôznych úloh spolu s partnerom. Psychoterapiu ako takú nejako neriešime, nakoľko nemám tušenie z čoho sa mi vaginizmus vyvinul keďže som nebola zneuživaná, nežila v puritánskej výchove a mala bezproblémové detstvo. Zatiaľ som mala len dve terapie, ale verím, že sa mi podarí vaginizmus prekonať a zbaviť sa ho.